Prvá veta Tolstého románu Anna Karenina, ktorý je jedným z kľúčových románov 19. storočia, je nezabudnuteľná. „Všetky šťastné rodiny sú si podobné, každá nešťastná rodina je nešťastná svojím spôsobom.” Táto veta predznamenáva dianie celého rozsiahleho diela údajne čerpajúceho inšpiráciu z príbehu reálnej ženy, ktorá sa kvôli nešťastnej láske v Petrohrade hodila pod vlak.
Po novej komornej dramatizácii tohto kultového literárneho diela súčasného nemeckého režiséra a dramatika Armina Petrasa siahlo aj Mestské Divadlo Žilina, ktoré je známe svojou súčasnou dramaturgiou a odvážnym výberom titulov. Incenáciu Karenina v réžii Mariána Amslera odpremiérovali 22. januára ako tretiu premiéru svojej jubilnejnej 30. divadelnej sezóny.
Marián Amsler je v divadelných kruhoch známy ako ambiciózny, nebojácny a progresívny tvorca, ktorý siaha po tituloch, ktoré majú veľký potenciál byť divácky populárne. Nerobí ich však tuctovo, ale nachádza v nich vlastný originálny a extrémne pozerateľný jazyk, kedy je každý celkom iný a predsa sa podobajú v aktuálnosti a nadčasovosti tém, ktoré si v sebe nesú. Jeho Karenina je krehkou sondou do ľudskej duše každej zo siedmych postáv, ktoré stretávame počas takmer troch hodín čisto činoherného predstavenia v zúženom obsadení.
Petrasova dramatizácia tak ako ju vidíme na javisku nám však neposkytuje časopriestorový kontext, ktorý by sme potrebovali, aby sme rozumeli súvislostiam. Mnoho ostane nevysloveného a my musíme v scénach lapať po roztrúsených zmienkach o čase, aby sme rozumeli, na akom horizonte sa udalosti odohrávajú. Nemenná a obrazná scéna Juraja Kucháreka, ktorá symbolizuje priečelie vlakovej stanice nám nepomáha vo vizuálnom dotváraní situácii a obrazov, ktoré sa na nej odohrávajú a tak herecký výraz je jediné, o čo sa dokážeme oprieť.
Kostýmy Marije Havran, ktorá s Amslerom a Kuchárekom dlhodobo tvorí tvorivý tandem sú viac archetypálne ako časovo akurátne. Informujú nás o charakteroch postáv a ich zaradení v spoločenskom rebríčku, no v časovo nejasnom zasadení deja nám nepomáhajú zistiť, v akej dobe sa nachádzame. Z textu zaznievajú slová ako slúchadlá, internet alebo motorka, ale Annu vidíme v šatách, ktoré pripomínajú módu z času, keď román vyšiel prvýkrát a hneď vedľa Levina v šušťákoch. Ich farebnosť je však dokonale symbolická a postavy, čo k sebe patria spolu farebne ladia, čo na javisku vytvára dojem harmónie. Silným vnemom pre diváka je tiež prírodný element v podobe hliny, ktorou sa na javisku nešetrí a herci sa ňou neboja zašpiniť v inak bielej a sterilne pôsobiacej čisto divadelnej a nepopisnej scéne.
Výrazne zúžené zastúpenie postáv v porovnaní s románom dovoľuje skúmať ich pohnútky a duše s oveľa väčším zameraním na detail a vývojový oblúk každej z nich. Prvá polovica predstavenia pred prestávkou je rýchlospádovým úvodom do problematiky vzťahov, ktoré nie sú kódované do gest a rečí tiel, ale sú jasne divákovi servírované ako fakty – Stefan podvádza Dášu, Kitty chce Vronského. Iné levely postáv odkrývajú civilné prestrihy v texte, keď sa herec stáva aj rozprávačom vlastnej postavy, no nie vždy sa úspešne podarí tento prestrih uskutočniť a to spôsobuje ďalšie dramaturgické problémy – moment, keď sa Dáša stáva popom alebo keď sa Stefan stane oddávajúcim sú aj problémom javiskovej konštalácie, no predovšetkým neodlíšenia hereckého výrazu postavy od rozprávača.
Druhá polovica sa stáva Anninou nočnou morou poháňanou ópiom a výborná Barbora Švidraňová na škále opojenia drogou kolíše od šialenstva k nehynúcej láske a strachu zo straty Vronského. Nový prírastok v súbore divadla Adam Herich v roli Vronského, na ktorú niektorí ľudia čakajú celý život sa na Švidraňovej výrazovú škálu nechytá a vzniká medzi nimi výrazný herecký rozdiel. Vzťah, ktorý by teda mal byť po okraj nabitý chémiou pokrivkáva za milým a jasne vykresleným vzťahom medzi Levinom a Kitty. Amslerov priznaný záujem o postavu Levina je zjavný aj v tom koľko priestoru dostáva táto vedľajšia dejová linka. Michael Vrzala v roli Levina je naturalistický a uveriteľný v hlbokej temnote, ktorú si so sebou nesie a je ochotný si ju priznať, aby sa vykúpil. Švidraňovej herecký koncert bravúrne podporuje Boris Zachar, ktorý s jemnými nuancami odohrá aj tvrdého a chladného Karenina aj ich deväťročného bystrého syna Seriožu a žiadnym spôsobom nepodlieha nutkaniu mnohých hercov spraviť z detskej postavy zosmiešnenie alebo karikatúru. Karenina v Mestskom Divadle Žilina je jednoznačne titul, ktorý bude polarizovať divácku obec. Úplný záver predstavenia, v ktorom Anna prichádza o život je jemne poddimenzovaný a silné hudobné finále nás necháva otvorených väčšiemu poslednému dojmu, ktorý napokon nepríde. Pre milovníkov súčasných spracovaní klasických diel je však novým a inovatívnym počinom a určite sa oplatí vidieť.
Zdroj fotografií: Mestské Divadlo Žilina
